hhh

Inšpektorom zväzuje ruky biedna legislatíva na ochranu zvierat a neexistencia štátnych útulkov

Silvia Čaňová,Sloboda zvierat, www.slobodazvierat.sk

Reakcia na článok LENKY HERUFKOVÉ Z  VELKÉ BRITÁNIE A DANUŠE HERPE Z  NĚMECKA "Že tě hanba nefackuje, Slovensko!"

Autorky článku sa snažia opísať katastrofálne pomery ochrany zvierat na Slovensku na prípade chovateľa zo Žarnovice, pána D.,  ktorý podľa slov autoriek týral zvieratá. Na túto skutočnosť upozornili aj inšpektorku Slobody zvierat pani Sliacku. V článku uvádzajú, podľa svojich slov autentické tvrdenia očitých svedkov (ktorých totožnosť bližšie nerozvádzajú) a opisujú situáciu takto: „Viděli vidlemi píchané, kopané a bité prase, koníka, kterého Danko surově bil železnou tyčí tak dlouho, až mu sedřel kůži ze zad a z nohou a koník spadl bezvládně do potoka. Pak ho tahal řetězem z potoka ven zavěšeného za Avií a koník si o hrubý asfalt bolestivě rozškrábal nohy až na kost.  Každému normální člověku je jasné, že koník zemřel na následky svých neošetřených zranění.“  Ďalej uvádzajú: „Na fotografii vpravo jsou i záběry týraného, bitého telátka, které v mrazech bylo vyhnáno „na pastvu“. Tele bučí hlady a žízní a trpí průjmem a bolestmi. Opět bez zájmu a ošetření. A hádejte, kdo je majitelem? Ano, správně opět náš známý a vyhlášený tyran Dušan Danko. Jde o opakované týrání zvířat.“ Opisujú tiež nevhodné podmienky chovu psa Belly, a neskôr ďalšieho psa pána D., Alfa (vyobrazený na fotke, zdroj autorky). Tu je stanovisko druhej strany:

Pani Palatinusovou oslovená inšpektorka Slobody zvierat (p. Sliacka) odporučila p. Palatinusovej postupovať v prípade v súlade so zákonom, a teda podať podnet na Regionálnu veterinárnu a potravinovú správu a/alebo na políciu, pokiaľ má vážne podozrenie z týrania zvierat. Týranie zvierat je trestný čin a očití svedkovia majú nie len možnosť,  ale dokonca povinnosť takéto konanie ohlásiť. Na usvedčenie týrania je očitý svedok kľúčovým. Niekoľko dní na to skontaktovala p. Sliacka pani Palatinusovú, aby sa spýtala, ako sa prípad vyvíja. P. Palatinusová ju informovala, že prípad bude ďalej riešiť po vlastnej línii. Keď sa p. Sliacka o pár dní na prípad informovala aj na RVPS v Žiari nad Hronom, dozvedela sa, že podnet bol podaný (dostal sa až na ŠVPS) a medzičasom už i prešetrený – chovateľa navštívil štátny inšpektor. Výsledok šetrenia RVPS preukázal, že pán D. chová v súčasnosti už len teliatko a psíka. Nie však pôvodného, Bellu, ktorú mu ukradli, ale nového Alfa.

Pristavme sa krátko pri Alfovi (na fotografii). Alfovu situáciu autorky článku opisujú: „Takto bez vody, jídla a na řetěze skončil pes, kterého jste původně zachránili.“  A za tento stav označujú zodpovednú vedúcu lučeneckého útulku SZ, v ktorom si pán D.  Alfa zadovážil, po tom, čo mu ukradli Bellu. Ako mu psa mohla vydať? Jednoducho. P. Ferencová z útulku nemala o pánovi D. žiadne informácie (odkiaľ by aj mohla, pán D. nebol za týranie nikdy odsúdený a neprišla s ním do kontaktu v súvislosti so zvieratami ani ináč, on je zo Žarnovice, útulok je v Lučenci), prišiel slušne do útulku a mal záujem o psa.

Na spomínaný podnet RVPS teda skontrolovala celý chov pána D. a vo svojej správe skonštatovala, že pes mal prístup k vode, bol kŕmený a zaočkovaný. Nedošlo k týraniu ani k závažnému zanedbaniu starostlivosti. Majiteľ psíka však dostal podmienku odstrániť z dvora ostré predmety, ktoré by mohli zviera poraniť.K rovnakému záveru dospela pri svojej dvojnásobnej kontrole aj spomínaná vedúca lučeneckého útulku p. Ferencová, ktorá dostala od ochranárov podnety, že zviera je držané v nevyhovujúcich podmienkach a chcela si situáciu preveriť. Okrem spomínaných skutočností, zistila, že pes je držaný reťazi. Reťaz mala dĺžku 8-metrov. Napriek tomu, že držanie psa na reťazi je v súlade s legislatívou SR, dohodla pracovníčka útulku s majiteľom odstránenie i tohto nedostatku. Majiteľ prisľúbil nápravu - postaviť plot a psa z reťaze pustiť. Túto podmienku mal splniť práve v týchto dňoch.

Rovnako sa nepreukázalo týranie v prípade spomínaného teliatka. Mala byť dôkazovým materiálom o jeho týraní fotografia urobená zo vzdialenosti 100 metrov (opäť uvádzame)? Do šetriacej správy RVPS má verejnosť právo na požiadanie nahliadnuť a dokonca ju i napadnúť. Prečítali si ju autorky článku?

Ak áno, a ony, a najmä svedkovia udalostí majú iné vedomosti, ako tie, ku ktorým dospeli štátni inšpektori (a zdá sa, že také vedomosti majú, lebo ich uvádzajú v článku), potom mali výsledok šetrenia napadnúť a svedčiť v prospech zvierat. Ony jediné resp. svedkovia, nakoniec mohli prípad zvrátiť a prispieť k nastoleniu spravodlivosti, ktorej sa dovolávajú.

Autorky však namiesto toho obviňujú v článku hneď niekoľkých ľudí z nekonania v prípade. Prvou je pani Sliacka, inšpektorka SZ. Pani Sliacka však konala – poradila p. Palatinusovej podať podnet spôsobom, ktorý má skutočnú šancu na úspech – t.j. na kompetentné orgány a so svedkami. O prípad sa ďalej zaujímala priamo u p. Palatinus a neskôr aj na RVPS.  Navyše, pani Sliacka prípad nemohla opísať lepšie ako tí, ktorí ho videli a poznali.

Ďalšia v prípade spomínaná osoba, vedúca lučeneckého útulku, bola majiteľa dvakrát navštíviť a dohodla s ním kroky k náprave. Pokiaľ majiteľ dohodu nedodrží a sľúbený plot nespraví, prisľúbil lučenecký útulok hľadať pre psíka náhradný domov. Opäť treba pripomenúť, že napriek snahám nie len Slobody zvierat, ale aj iných občianskych združení, uzákoniť zákaz celoročného držania psov na reťazi sa na Slovensku doposiaľ nepodarilo, a je stále legálne. Kampaň Slobody zvierat Stop reťaziam má však za cieľ učiť majiteľov psov, ako možno nahradiť reťaz výbehom a prečo je takéto počínanie výhodné ako pre psa tak i pre jeho majiteľa.

Veríme, že v zákone o ochrane zvierat, ktorý sa na Slovensku pripravuje, bude celoročný zákaz držania psov na reťazi zakázaný a túto pripomienku SZ do zákona sformulovala a presadzuje. Rovnako i iné, ako napr. rozšírenie definícií týrania zvierat alebo zriadenie záchranných staníc pre týrané hospodárske zvieratá zo strany štátu, lepšie podmienky welfare pre všetky druhy zvierat, teda aj spoločenských a hospodárskych. Prísne postihy za týranie už existujú. Rovnako však i povinnosť každého občana, ktorý má vedomosť o týraní alebo je jej svedkom podať podnet na kompetentné orgány.

V tejto súvislosti by čitatelia mali vedieť i to, aké sú právomoci neštátnych dobrovoľných inšpektorov ochrany zvierat, teda i spomínanej p. Sliackej.  Dobrovoľný inšpektor môže navštíviť chovateľa (napr. aj na podnet tretej osoby) a pokiaľ ho ten je ochotný pustiť na svoj pozemok a ukázať mu, v akých podmienkach drží zvieratá, môže mu v prípade zistenia pochybení pri chove ponúknuť poradenstvo ako odstrániť chyby a zlepšiť podmienky chovu. V osobitných prípadoch mu môže – napr. pri nezvládaní chovu, navrhnúť umiestnenie zvieraťa do náhradnej starostlivosti, útulku a toto umiestnenie zvieraťa mu pomôcť sprostredkovať, keďže inšpektori väčšinou s útulkami priamo aktívne spolupracujú. 

Neštátni dobrovoľní inšpektori môžu svoju službu realizovať len veľmi obmedzene a na báze dobrovoľnej spolupráce. Keď tento postup zlyhá, jedinou možnosťou inšpektora a zároveň povinnosťou (a táto povinnosť vyplýva zo zákona každému občanovi SR), je podať podnet na prešetrenie RVPS /ŠVPS alebo polícii. Jedine štátny inšpektor má právomoc podnet oficiálne prešetriť a zjednať nápravu v súlade so zákonom.  Aj tam však zákon pokrivkáva, pretože odobraté zviera nemá kam umiestniť.

Tu zatiaľ povinnosti štátu suplujú občianske združenia, ktoré prevádzkujú neštátne útulky a zvierat sa zväčša ujmú a hľadajú im nový lepší domov. Útulky fungujú len vďaka finančnej pomoci verejnosti, a obetavej práci ich zamestnancov, mnohí robia bez nároku na mzdy. Práve spomínaný lučenecký útulok môže prežiť aj vďaka finančnej podpore jeho vedúcej, p. Ferencovej. V prípade hospodárskych zvierat však často ostávajú útulky bezmocné, pretože nemajú podmienky na poskytovanie starostlivosti o hospodárske zvieratá.

Dobrovoľní inšpektori na Slovensku teda pomáhajú ako vedia. Často to však pripomína pomoc so zviazanými rukami... Ruky im zväzuje biedna legislatíva na ochranu zvierat a nedostatok právomocí.

Horšie je však to, že nohy im podkopávajú ľudia, ktorí nechcú pochopiť, že ochrana zvierat je celospoločenský problém a nevyrieši ho hŕstka inšpektorov. Namiesto vecného postupu v prípade, píšu autorky články, v ktorých zúfalo chýbajú podstatné fakty, zavádzajú čitateľov a nespravodlivo obviňujú. Nikoho zo spomínaných protagonistov sa pred napísaním článku autorky neunúvali osloviť, aby si preverili v akom stave je spomínaný prípad dnes. Čo tým teda sledujú? Naozaj záchranu trpiacich zvierat?