Dnešný stav
Každý zamestnanec platí 4 percentá zo svojej hrubej mzdy a ďalších 10 percent z hrubej mzdy zamestnanca odvádza zamestnávateľ. Hovorí sa síce, že týchto 10 % platí zamestnávateľ, ale nie je tomu tak. Zamestnávateľ ich len odvádza, no zarobiť ich musí zamestnanec, a teda ich aj platí.
Okrem toho platia zdravotné odvody živnostníci a keďže nemajú zamestnávateľa, platia celých 14%. Tu je však prvá zrada, lebo zatiaľ čo u zamestnancov sa odvod platí z hrubej mzdy, u živnostníkov je to z celého príjmu (tomu zodpovedá u zamestnanca takzvaná superhrubá mzda, teda hrubá mzda plus odvody zamestnávateľa). Na kompenzáciu tejto nezrovnalosti vymyslel niekto takzvanú bulharskú konštantu (v súčasnosti to je 1.6), ktorou sa príjem živnostníka vydelí.
Zdravotné odvody platia aj tí, ktorí nemajú žiaden príjem (dobrovoľne nezamestnaní) a to vo výške 56 eur mesačne. Za nedobrovoľne nezamestnaných platí zdravotné odvody štát a to vo výške 32,20 Eur (4% z hrubej priemernej mzdy). To je aj dôvod, prečo je na úrade práce veľa ľudí registrovaných ako nezamestnaných, i keď prácu v skutočnosti nehľadajú – dôvodom je ušetrených 56 eur mesačne. Prečo sa za toho istého nepracujúceho človeka platí raz 56 eur a raz 32,20 eur, je jedna zo záhad dnešného odvodového systému.
Zrušenie zdravotných odvodov
Ak by sme zrušili zdravotné odvody a premietli financovanie zdravotníctva do daní, bude nutné vybrať o vyše dve miliardy eur viac na daniach. To znamená, že daň z príjmu by bola cca 30 percent alebo DPH cca 27 percent, prípadne nejaká kombinácia týchto sadzieb. Proti zrušeniu hovoria nasledovné štyri dôvody:
Po prvé, narazí zrušenie zdravotných odvodov na Ústavu, ktorá v článku 40 jasne požaduje zdravotné poistenie.
Po druhé, chýbajúce zdravotné odvody nás pripravia o akúkoľvek informáciu o tom, kto koľko prispel (budeme len vedieť, kto koľko čerpal). To znamená, že nebudeme napríklad vedieť niekomu vrátiť určitú časť z poistného, ktoré zaplatil z titulu, že zdravotnú starostlivosť nečerpal, resp. čerpal málo. Nebudeme ani len vedieť, kto je aký veľký neplatič.
Zdravotné odvody a nákupy v zahraničí
Po tretie, ak premietneme náklady na zdravotníctvo do DPH a tá by bola povedzme 27%, budú sa ľudia snažiť tejto dani vyhnúť. Ešte viac sa budú snažiť nakupovať bez bločkov a celkom legálne budú nakupovať v zahraničí. Všetky slovenské mestá nad 40 tisíc obyvateľov s výnimkou Banskej Bystrice a Prievidze sú menej než hodinu jazdy vzdialené od nejakej hranice. Spraviť veľký rodinný nákup v zahraniční je v čase Schengenu najmenší problém. Nehovoriac o tom, že okolité štáty s výnimkou Rakúska majú ešte svoje vlastné meny a aj z tohto dôvodu lacnejšie domáce produkty.
Po štvrté, ak premietneme náklady na zdravotníctvo namiesto zdravotných odvodov do dane z príjmov, budú veľkú časť týchto nákladov platiť firmy. Firmy, ktoré nebývajú „choré“, teda nečerpajú zdravotnícke služby. Toto by výrazne zhoršilo podnikateľské prostredie. Slovensko by sa zrazu naraz stalo neatraktívnym pre veľkú časť investorov. Tí investori, ktorí majú relatívne veľký podiel nákladov na pracovnú silu, by za určitých okolností mohli čosi ušetriť (ak by ich zákonodarca nedonútil zvýšiť hrubú mzdu o doterajšie zdravotné odvody zamestnávateľa), avšak všetci ostatní by v každom prípade tratili.
Šetrenie na úkor firiem
Áno, zamestnanci by pri zrušení zdravotných odvodov šetrili, avšak ostatní by tratili a kompenzovali by si to – firmy s relatívne nízkymi nákladmi na zamestnancov (zrazu s vyššou daňou z príjmu) by zo Slovenska mohli odísť alebo by na Slovensko ani neprišli, ľudia by sa kvôli zrazu vyššej DPH viac vyhýbali bločkom a nakupovali by v zahraničí, a potom je tu aj veľká skupina dôchodcov alebo žien na materskej a rodičovskej dovolenke, ktoré by v prípade vyššej DPH boli na tom ešte horšie ako zamestnanci.
Zákon pre PENTU
Zo zrušenia zdravotných odvodov by ale profitovali tí, ktorí v zdravotníctve podnikajú, v prvom rade teda PENTA, a to z tohto dôvodu:
Dnes sa zdravotná starostlivosť platí z odvodov, ktoré sa vyberajú na základe pevne stanovených (i keď komplikovaných) sadzieb a pravidiel. Po zrušení odvodov si budú poisťovne priamo so štátom (resp. zdravotné zariadenia priamo s VšZP, ak sa súkromné poisťovne zrušia) dohadovať, koľko dostanú peňazí. Myslím, že všetkým je jasné, čo to znamená – len viac peňazí pre súkromný biznis, a to bez adekvátneho zlepšenia kvality zdravotnej starostlivosti.
Výrazne klesne motivácia šetriť, veď si postačí vypýtať viac peňazí od štátu. To je oveľa jednoduchšie, ako zdvihnúť odvody.
Aké je teda riešenie?
Ako prvé by sme si mali zodpovedať niekoľko zásadných otázok:
- Má byť v súvislosti so zmenami v zdravotnom poistení menená ústava?
- Kto má hradiť náklady na zdravotníctvo? Len občania alebo aj firmy?
- Na čo má byť platba (jedno či daň alebo odvod) naviazaná? Na príjem alebo na hlavu?
- Má byť zdravotná starostlivosť hradená solidárne? Ak áno, neobmedzene alebo obmedzene? Ak obmedzene, aké bude obmedzenie? Zdola (fixným poistným ako dnes), zhora (stropom pre odvod zdravotného poistenia) alebo budú oboje?
- Má ostať zachovaný vzťah medzi platiteľom a poberateľom? Bude možné vyplácať bonusy nielen v závislosti od čerpania, ale aj od platenia?
Môj osobný názor na vyššie stanovené otázky je nasledovný:
Zdravotné odvody treba reformovať, ale mali by sme to robiť bez zmeny Ústavy, lebo nájsť 90 hlasov pre náročnú reformu je fakticky nemožné. Náklady na zdravotníctvo by mali hradiť len občania a nie firmy, lebo tieto sa zo systému „vyviažu“ a nebudú platiť ani len 19 percentnú daň z príjmu. Zdravotná starostlivosť má byť hradená solidárne, avšak solidaritu by som dole neobmedzoval (myslím si, že aj ten, kto neplatí vôbec nič, by v 21. storočí a v strede Európy mal dostať základnú zdravotnú starostlivosť), avšak solidaritu je nutné obmedziť „zhora“, aby sa nestalo, že príliš bohatí sa zo systému tiež vyviažu. Náklady by mali byť naviazané dôsledne na príjem a určite by mal zostať zachovaný vzťah medzi platiteľom a príjemcom, mali by sme teda vedieť, kto koľko zaplatil a koľko čerpal.
Z uvedeného vyplýva nasledovný systém zdravotných odvodov (resp. dane):
- Stanoviť rozsah základnej (skutočne základnej) zdravotnej starostlivosti, ktorý bude hradený zo solidárneho zdravotného poistenia. To, čo je nad rozsah základnej zdravotnej starostlivosti, si zaplatí každý sám.
- Kvôli Ústave ponechať názov zdravotný odvod, avšak v skutočnosti ide o zdravotnú daň, lebo každý platí podľa príjmu, i keď všetci majú nárok na tú istú základnú zdravotnú starostlivosť.
- Zdravotný odvod (daň) sa bude vypočítavať zo všetkých príjmov poistenca – to znamená, že musí existovať jedno ročné zúčtovanie, v ktorom sa uvedú všetky príjmy.
- Aby mohla existovať jedna jediná sadzba a nebola potrebná „bulharská konštanta“, je potrebné zaviesť takzvanú superhrubú mzdu (o tom však inokedy)
- Na obmedzenie solidarity „zhora“ sa zavedie strop, ktorý bude pomerne nízky, lebo odvod sa bude vypočítavať zo všetkých príjmov, a teda oveľa viac ľudí ho dosiahne.
Odvodový bonus a zdravotné odvody
V mojich skorších výpočtoch v rámci Odvodového bonusu vychádzal v prípade zavedenia superhrubej mzdy (aj to je súčasť Odvodového bonusu) potrebný odvod vo výške 8% (to samozrejme závisí od rozsahu základnej zdravotnej starostlivosti) so stropom na úrovni 10-násobku životného minima, to je dnes 1980,90 eur. To znamená, kto príjem nemá, neplatil by nič, kto príjem má, platil by 8% zo všetkých svojich príjmov (aj z nájomného a pod.) a kto má príjmy vyššie ako 1980,80 eur, by platil cca 160 eur mesačne, čím by si splnil v rámci financovania nákladov na základnú zdravotnú starostlivosť svoju solidárnu povinnosť voči spoločnosti. Základnú zdravotnú starostlivosť by tak mali všetci rovnakú, čo by pri zrušení zdravotných odvodov možné nebolo.
